Medzinárodnoprávna úprava záchrany osôb na mori a jej súčasné výzvy
Záchrana stroskotancov a iných osôb v nebezpečenstve života na mori je od 19. storočia považovaná za povinnosť, ktorá bola vnímaná takmer automaticky a bez akýchkoľvek výnimiek. Potvrdená bola aj zmluvne a to najmä Medzinárodným dohovorom o ochrane ľudských životov na mori, Dohovorom o morskom práve a pod. Táto povinnosť bola v nedávnej dobe v súvislosti s masovou migračnou vlnou cez Stredozemné more v rokoch 2014–2017 na úrovni rôznych populistických vyjadrení a v rôznych „alternatívnych“ médiách spochybňovaná. Uvedené ustanovenia morského práva však stanovujú povinnosť poskytnúť pomoc všetkým osobám, ktoré sú na mori v ohrození alebo nebezpečenstve. Nerozlišujú a ani nepátrajú po príčinách tohto ohrozenia. Asi ani nie je v našom civilizačnom okruhu možné napr. vydať pokyn, aby lode prestali zachraňovať na mori osoby, o ktorých je zrejmé, že bez pomoci zahynú. A to aj v situácii, že ide napr. o fingované stroskotanie. Takáto záchrana však neznamená povinnosť dopraviť zachránených napr. na európsku pôdu so všetkými benefitmi. Na druhej strane kritici „zachraňovania migrantov“ dosiahli čiastočný úspech a to vďaka tlaku cez vnútornú politiku, média, a voľby. Európske štáty začali hľadať cesty, ako obmedziť príliv migrantov a ako zastaviť ich prílev cez Stredozemné more. Proces môžeme opísať aj tak, že pôvodný veľkorysý rozširujúci výklad svojich povinností z medzinárodného práva nahradili výkladom doslovným alebo dokonca zužujúcim. To potvrdzuje, že štáty rôzne záväzky humanitného charakteru zvyčajne neuprednostňujú pred vlastnými politickými záujmami. Záchranné operácie sa obmedzili len na sektory európskych štátov a EÚ subvencovala obnovu líbyjskej pobrežnej stráže, ktorá zachránených migrantov prepravuje späť do Afriky.