Favor testamenti a ne/určitosť prejavu vôle
Príspevok sa venuje dvom rozhodnutiam vydaným NS ČR a NS SR, ktorých právnym jadrombolo posúdenie platnosti závetov, v ktorých ich zriaďovatelia ustanovili dediča takým spôsobom, že nímmá byť ten, kto poručiteľa doopatruje a usporiada mu pohreb.Uvedený spôsob označenia dediča vyvolalpochybnosti, či závet vyhovuje obsahovej požiadavke testamentu vyjadrenej v § 477 OZ a či závet nie jeneplatný z dôvodu neurčitosti prejavu vôle v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Obidva najvyššie súdy napokon uznalizávet za platný.Vychádzajúc z platnej právnej úpravy a z princípov ovládajúcich výklad závetov, autorkav príspevku formuluje právne zdôvodnenie vyššie uvedeného spôsobu označenia dediča v závete.Dochádzak záveru, že ak poručiteľ ustanoví dediča slovami „mojim dedičom nech je ten, kto sa o mňa do mojej smrtipostará a usporiada mi pohreb“, takáto inštitúcia je v čase jeho smrti určitá.Dedičom má byť ten, kto poručiteľadoopatroval, pod podmienkou, že usporiada i pohreb. Zároveň, vzhľadom na ustanovenie § 478 OZ,podľa ktorého nemajú akékoľvek podmienky pripojené k závetu právne následky, (v súlade s prevládajúcouinterpretáciou) považuje takúto podmienka za nepripojenú. Z toho vyplýva, že dedičstvo by sa v okamihusmrti poručiteľa malo ponúknuť tej osobe, ktorá sa starala o testátora do jeho smrti, bez ohľadu na to, čiusporiada aj pohreb, alebo nie. Navrhovaná interpretácia síce dôsledne nerešpektuje poručiteľovu vôľu,aplikujúc princíp favor testamenti však vykladá testamentárnu dispozíciu takým spôsobom, aby bolav súlade s ustanoveniami zákona. Tým umožní preklenúť neurčitosť prejavu vôle poručiteľa v čase jehosmrti a predíde tak neplatnosti testamentu pre rozpor s ustanovením § 37 ods. 1 OZ.